Омилени стихови и поеми од странски писатели

С

Сатори

Гостин
Силвија Плат, од збирката Ариел:

DEATH & Co.

Two, of course there are two.
It seems perfectly natural now –
The one who never looks up, whose eyes are lidded
And balled, like Blake's,

Who exhibits
The birthmarks that are his trademark –
The scald scar of water,
The nude
Verdigris of the condor.
I am red meat. His beak

Claps sidewise: I am not his yet.
He tells me how badly I photograph.
He tells me how sweet
The babies look in their hospital
Icebox, a simple

Frill at the neck,
Then the flutings of their Ionian
Death-gowns,
Then two little feet.
He does not smile or smoke.

The other does that,
His hair long and plausive.
Bastard
Masturbating a glitter,
He wants to be loved.

I do not stir.
The frost makes a flower,
The dew makes a star,
The dead bell,
The dead bell.

Somebody's done for.

И ремек делото:

THE RIVAL

If the moon smiled, she would resemble you.
You leave the same impression
Of something beautiful, but annihilating.

Both of you are great light borrowers.
Her O-mouth grieves at the world; yours is unaffected,

And your first gift is making stone out of everything.
I wake to a mausoleum; you are here,

Ticking your fingers on the marble table, looking for
cigarettes,

Spiteful as a woman, but not so nervous,
And dying to say something unanswerable.

The moon, too, abases her subjects,
But in the daytime she is ridiculous.
Your dissatisfactions, on the other hand,
Arrive through the mailslot with loving regularity,
White and blank, expansive as carbon monoxide.

No day is safe from news of you,
Walking about in Africa maybe, but thinking of me.
 
Член од
12 ноември 2008
Мислења
87
Поени од реакции
7
КОЛКУ СИ УБАВА!

Христо Фотев


Колку си убава!
Господи,
колку си убава!

Колку се убави рaцете ти.
И нозете ти колку се убави.
И очите ти колку се убави.
И косите ти колку се убави.
Не се измaчуваj повеќе - љуби ме!

Не се штеди - љуби ме!
Љуби ме
со вистинската сила на рацете си,
нозете си, очите си - со целото
совршенство на нивните движења.
Поверуваj ми засекогаш - и никогаш
ти нeма да си глупава - љуби ме!
И да си зла - љуби ме!

Љуби ме!
По улиците, потоа по скалите,
особено по скалите си убава.
Сo облека и без облека, непремерно
си убава... Наjубава си во собата.
Вo темното, кога си сo гребенот.
И гребенот потонува вo твоите коси.
Косите ти се пoлни сo електричност -
допрам ли ги, ќе засветат во темното.

Навистина си убава - веруваj ми.
И држи се до крај да си убава.
Не толку за мене - а за тебе,
за дрвцињата, прозорците и луѓето.
Не ја разрушуваj брзо убавината си
со љубоморни сомнежи - простуваj ми ги
ненадејните пропаѓања некaде -
не претерувај, те молам, со цигарите.

Не ме изгубуваj никогаш - откриваj ме,
исполнуваj ме со детинско изумление.
Повторно да се уверувaм во рaцете ти,
во нозете ти, во очите ти... Љуби ме.
Колку сакам да те задржам засекогаш.
Да те љубaм секогаш -
засекогаш.

И колку ми е невозможно... Колку си
ти песочна... И, те молам, не кажуваj ми,
дека сакаш да ме задржиш засекогаш,
за да ме љубиш секогаш,
засекогаш.

Колку си убава!
Господи,
колку си убава!

Колку се убави рацете ти.
И нозете ти колку се убави.
И очите ти колку се убави.
И косите ти колку се убави.

Колку си убава!
Господи,
Колку си вистинска...
 

Вештица

love&reason
Член од
2 јануари 2009
Мислења
1.524
Поени од реакции
856
Сонет бр.134

Не, нема мир, ни војна ниту враг!
Се плашам в надеж, стинеам и горам
се влечам в прав, со небото се борам, без прегратка го гушкам светов пак!

Во затвор сум, затворен од згора!
Без јако јаже, а ме држат вмрак!
Амор не убива, ама оковот е јак
ни жив ме сака, ни да умрам мора!

Без очи гледам;нем- за болки зборам/
Јас барам спас- а загинам со жед!
Се мразам сам, го сакам сиот свет.

Ме храни бол. Од плачот насмев творам!
Ти, Смрт!...Ти, Живот!...Иста беда си!
За ова Жено, виновна си ти!

Франческо Петрарка
 

Annabel

Неутрална*
Член од
18 декември 2008
Мислења
1.298
Поени од реакции
183
Plastic attempt for a suicide

I want a new ass and new tits a new brain new me
while I am planning the perfect suicide
while I am installing theatrically the stage of my future funeral
just to imagine hipper realistically the faces of everybody around mourning me
everybody around determining what a genius poet I used to be
all around actually crying over their own cowardliness
taking a box of pink pills



I want a new ass and new tits a new brain new me
while I am postponing the night for my perfect suicide
while I am imagining theatrically my posthumous glory
just to meet my favorite patient accidentally
who will find out in the next twenty four hours how realistically he used to love me
and he will never try to satisfy another woman



I want a new ass and new tits a new brain new me
while I am having a makeover done by the professionalism
of a make-up stylist
while I am skillfully hiding
the imperfectness of my present body
just to over-drink vodka for the last time
with some accidental patient
who will read the next morning what a genius poet I used to be
and will start thinking realistically about the missed opportunity
for being my last



Александра Димитрова
 
Член од
17 мај 2009
Мислења
5
Поени од реакции
0
не знам до колко е "чуждестранен" Пејо јаворов, но така или иначе - стихотворението е уникално.

"Ден денувам" - посветено на Гоце Делчев

Ден денувам - к'тишта потајни,
ношт ноштувам - п'тишта незнајни.

Нјама тато, нито мама -
тато да ругае,
мама да ридае...

Леле, моја
ти Пирин планино!
Море черно
цариградско вино.

С враг врагувам - мјара според мјара,
с благ благувам - вјара зарад вјара.
Нјамам братец, ни сестрица -
братец да ме хвали,
а сестра да жали...

Леле, моја
сабја халосија!
Море лјута
одринска ракија.

Бог богува - нека си богува,
цар царува - века ли царува?
Нјамам либе, п'рва обич -
мене да очаква
и да ме оплаква...

Леле, моја
пушка огнебојка!
Море т'нка
солунска девојка.


Пејо јаворов, 1910 година
 
Член од
2 јануари 2006
Мислења
325
Поени од реакции
34
William Butler Yeats


The Ragged Wood
O, hurry, where by water, among the trees,
The delicate-stepping stag and his lady sigh,
When they have looked upon their images
Would none had ever loved but you and I!

Or have you heard that sliding silver-shoed
Pale silver-proud queen-woman of the sky,
When the sun looked out of his golden hood?
O, that none ever loved but you and I!

O hurry to the ragged wood, for there
I will drive all those lovers out and cry
O, my share of the world, O, yellow hair!
No one has ever loved but you and I.




Dedicated to my love :helou:

 
J

Johnny Stulic

Гостин
Oproštaj s majkom

Majko! Tvoj stakleni pogled dušu moju muti
i režu mi zjene izlomljene bore...
Skamenjena, modra, tvoja usna ćuti,
a ja čujem tihe, nježne razgovore.


Još jednom, majko, o još samo jednom
tople prste ti u kosu mi uroni,
da osjetim, majko, u tom jutru lednom
žar ljubavi tvoje... I dok zvono zvoni,


samo jednu riječ utjehe mi kaži,
pa sklopi oko što u beskraj zuri,
osjećam da taj pogled mene traži,
dok niz svelo lice zadnja suza curi.


O, ta bi suza htjela reći mnogo:
poljubac majke što se na put sprema,
i savjet prije no se kaže: "Zbogom..."
nježnu ljubav majke koje više nema!





Na vest o smrti gospodje M.T.


Kakav dobro obavljen posao, Smrti,
kakav uspeh,
srušiti takvu tvrđavu!
Požderati toliko mesa, skrckati toliko kostiju
za tako kratko vreme.
Potrošiti toliku energiju,
brzo, kao kad se ispuši cigareta.
Kakav je to bio posao, Smrti,
kakva demonstracija sile.
(Kao da ti ne bismo
verovali na reč.)​

Danilo Kis
 
Член од
27 септември 2007
Мислења
1.028
Поени од реакции
440
Татенце
Од Силвија Плат

Доста ми е, доста ми е
Од тебе, чевелу срамен
Во кој јас живеев ко стопало
За триесет години, кутра и бела,
Одвај смеејќи да здивнам ил кивнам.

Татенце, јас морав да те убијам.
Ти умре пред да имам време...
Мраморно тежок, ко торба полн со Бога,
Грозна статуа со сивиот палец од нога
Голем ко некој морж од Фриско

Со глава во налудничавиот Атлантик
Кајшто врне зелен-пелин плискот врз синило
Во водите крај убавиот Нозет.
Јас се молев да ми се вратиш в крило.
Ach, du.

На германски јазик, во полскиот град
Срамнет сосема од валјакот
На војни, војни, војни.
Но обично е името на тој град.
Мојот пријател Полјак

Вели дека ги има дузина ил две.
Затоа никогаш не може да кажам каде се
Си ставил нога згора, каде корен,
Јас никогаш не можев со тебе да зборам
Јазикот ми се лепеше за вилица.

Се залепи за замка од бодлива жица.
Ich, ich, ich, ich,
Одвај можев да пуштам вик.
За секој Германец мислев дека беше ти.
А јазикот твој бесрамен

Локомотива, локомотива
Што ме опуфка ко Еврејка и мене.
Еврејка во Дахау, Аушвиц, Белзен.
Почнав да зборам како Еврејка.
Чинам можеби сум верно Еврејка.

Снеговите на Тирол, пивкото пиво на Виена
Не се мошне чисти ни вистинити.
Со мојата циганска прабаба и кобна среќа
И со моите Тарок карти и со мојот Тарок шпил
Јас може да сум малу Еврејка.

Јас секогаш се плашев од тебе,
Со твојот Луфтвафе, со твоето дрдорење.
И твоето мустакче фино
И окото Ариевско светлосино.
Панцир-човек, панцир-човек, О Ти...

Не Бог туку свастика толку црна
Што низ неа ни капка не може да проврне.
Секоја жена обожува по некој фашист,
Чизмата в лице, призмата животинска
Животинското срце на животно ко тебе.

Во сликата што ја имам од тебе,
Ти, татенце, пред школската табла си тој
Со расек на брадата место во стопалото
Но поради тоа не помалу ѓавол, никако
Ни помалу не си тој црн човек кој

Ми го прегриза красното црвено срце на две.
Имав десет години кога те погребаа со ружи.
Кога имав дваесет, се обидов да умрам
И да се вратам, назад, назад кај тебе.
Мислев коските добро ти служат.

Но во болница ме извлекоа од вреќа
И пак ме залепија со лепак.
И тогаш дознав што е мојата цел.
Од тебе направив модел,
Човек во црно со Meinkampf поглед

И љубов за мачења со растегање и стегање.
И реков јас сама сум си доста доста.
И така татенце ги урнав сите мостови.
Црниот телефон е исклучен од минатиот први,
Гласовите не можат да минат низ него ни како црви

Ако убив еден, убив двајца зли...
Вампирот кој рече дека тој е ти
И кој ми ја пиеше крвта една година,
Седум години ако баш сакаш да знаеш.
Татенце, сега пак можеш да лежиш кај и да е.

Има еден кол во твоето дебело црно срце
И селаните никогаш не те сакаа.
Тие играат и газат врз твојата мрша.
Отсекогаш те знаеја дека си таков.
Тате, тате, ти копиле, јас свршив.

И во оригинал:

Daddy
by: Sylvia Plath

You do not do, you do not do
Any more, black shoe
In which I have lived like a foot
For thirty years, poor and white,
Barely daring to breathe or Achoo.

Daddy, I have had to kill you.
You died before I had time--
Marble-heavy, a bag full of God,
Ghastly statue with one gray toe
Big as a Frisco seal

And a head in the freakish Atlantic
Where it pours bean green over blue
In the waters off beautiful Nauset.
I used to pray to recover you.
Ach, du.

In the German tongue, in the Polish town
Scraped flat by the roller
Of wars, wars, wars.
But the name of the town is common.
My Polack friend

Says there are a dozen or two.
So I never could tell where you
Put your foot, your root,
I never could talk to you.
The tongue stuck in my jaw.

It stuck in a barb wire snare.
Ich, ich, ich, ich,
I could hardly speak.
I thought every German was you.
And the language obscene

An engine, an engine
Chuffing me off like a Jew.
A Jew to Dachau, Auschwitz, Belsen.
I began to talk like a Jew.
I think I may well be a Jew.

The snows of the Tyrol, the clear beer of Vienna
Are not very pure or true.
With my gipsy ancestress and my weird luck
And my Taroc pack and my Taroc pack
I may be a bit of a Jew.

I have always been scared of you,
With your Luftwaffe, your gobbledygoo.
And your neat mustache
And your Aryan eye, bright blue.
Panzer-man, panzer-man, O You--

Not God but a swastika
So black no sky could squeak through.
Every woman adores a Fascist,
The boot in the face, the brute
Brute heart of a brute like you.

You stand at the blackboard, daddy,
In the picture I have of you,
A cleft in your chin instead of your foot
But no less a devil for that, no not
Any less the black man who

Bit my pretty red heart in two.
I was ten when they buried you.
At twenty I tried to die
And get back, back, back to you.
I thought even the bones would do.

But they pulled me out of the sack,
And they stuck me together with glue.
And then I knew what to do.
I made a model of you,
A man in black with a Meinkampf look

And a love of the rack and the screw.
And I said I do, I do.
So daddy, I'm finally through.
The black telephone's off at the root,
The voices just can't worm through.

If I've killed one man, I've killed two--
The vampire who said he was you
And drank my blood for a year,
Seven years, if you want to know.
Daddy, you can lie back now.

There's a stake in your fat black heart
And the villagers never liked you.
They are dancing and stamping on you.
They always knew it was you.
Daddy, daddy, you bastard, I'm through.
 

Lanna

Taller, Stronger, Better
Член од
30 септември 2008
Мислења
550
Поени од реакции
165

Sonnet 130



My mistress' eyes are nothing like the sun;
Coral is far more red than her lips' red;
If snow be white, why then her breasts are dun;
If hairs be wires, black wires grow on her head.
I have seen roses damasked, red and white,
But no such roses see I in her cheeks,
And in some perfumes is there more delight
Than in the breath that from my mistress reeks.
I love to hear her speak, yet well I know,
That music hath a far more pleasing sound.
I grant I never saw a goddess go;
My mistress when she walks treads on the ground.

And yet, by heaven, I think my love as rare
As any she belied with false compare.


William Shakespeare
 

Красулка

Replay & Undo
Член од
3 јануари 2009
Мислења
1.508
Поени од реакции
1.157
Zak Prever -Za tebe ljubavi moja

Ta ljubav

Ta ljubav
Tako silna
Tako drhtava
Tako nezna
Tako ocajna
Ta ljubav
Lepa kao dan
I ruzna kao vreme
Ta ljubav tako stvarna
Ta ljubav tako diva
Tako srecna
Tako vesela
I tako jadna
Drhteci od straha ko dete u mraku
A tako sigurna u sebe
Ko neki spokojni covek usred noci
Ta ljubav koja je izazivala strah kod drugih
Gonila ih da govore
I primoravala da blede
Ta ljubav koja je izazivala strah kod drugih
Jer te druge mi smo vrebali
Ganjani ranjavani gazeni dotucavani poricavani
zaboravjani
Zato sto smo tu istu ljubav mi ganjali ranjavali
gazili dotucavali poricali zaboravljali
Ta ljubav cela celcata
Jos toliko zivo
A sva ozarena
To je tvoja ljubav
To je moja ljubav
Ona koja je bila
To osecanje je uvek novo
I nije se izmenilo
Toliko stvarno kao neka biljka
Toliko drhtavo kao neka ptica
Toliko toplo i zivo kao leto
Mozemo oboje
Otici i vratiti se
Mozemo zaboraviti
A zatim ponovo zaspati
Pa probuditi se patitit bditi
Za ponovo zaspati
Sanjati i smrt
Zatim probuditi se osmehnuti se smijati se
I podmladiti se
Nasa ljubav zastaje tu
Tvrdoglava kao magare
Ziva kao zelja
Svirepa kao secanje
Glupa kao kajanje
Nezna kao uspomena
Hladna kao mermer
Lepa kao dan
Nezna kao dete
Gleda nas smeseci se
I kazuje mnogo ne govoreci nista
A ja je slusam drteci
I vicem
Vicem za tebe
Vicem za sebe
I prekljinem te
Za tebe za sebe i za sve one koji se voli
I koji su se voleli
Da ja im vicem
Za tebe za sebe i za sve druge
Da ne znam
Ostanu tu
Tu gde si
Gde si bila nekad
Ostani tu
Ne pomici se
Ne idi
Mi koji smo voleli
Mi koi smo te zaboravili
Ali ti nas ne zaboravi
Jer nemamo drugog do tebe na zemlji
Ne dopusti nam da postanemo hladni
Da se udaljavamo sve vise
Odemo gde bilo
Daj nam znak da si ziva
A mnogo docnije na ivici nekog siprazja
U sumi uspomena
Iskrsni odjednom
Pruzi nam ruku
I spasi nas
 

Picasso`

Schizophrenic!
Член од
26 јануари 2007
Мислења
4.149
Поени од реакции
197
Ова морав, едноставно морав.


Ž.Krznarić

Nocas te tugujem, najdraže moje
s nekim osecajem daljine
Jer, nema nikoga ovde kraj mene,
i niko da mi skine
tu suzu sa obraza.

Nocas te tugujem.

A u istom smo gradu
i iste brojimo minute.
Samo što usne ne ljube i cute,
samo što oci prosipaju sjaj
U nekim drugim sobama,
nekim drugim ljudima.

Nocas te tugujem i skitam.

Ne ljubim i pitam
Šta je tamo iza jutra,
iza zagrebacke zime.
Postoji li tamo još tvoje ime,
kao što ti u meni postojiš
I ova noc što miriše,
po narancama s juga
govori mi što je tuga.

Nisi daleko.

A cini mi se kao sto godina
svetlosti i tame,
kao da se ljubav tamo topi,
na plamenu svece.

I tugujem te nocas…
I tugujem…
I tugujem…
И прекрасниот рецитал
Уживајте.

 
R

Rigel Kent

Гостин

Desanka Maksimović-Naša tajna


O tebi neću govoriti ljudima.
Neću im reći da li si mi samo
poznanik bio, ili prijatelj drag;
ni kakav je, ni da li je
u našim snovima i žudima
dana ovih ostao trag.
Neću im reći da li iz osame,
žeđi, umora, ni da li je ikada
ma koje od nas drugo volelo;
niti srce naše
da li nas je radi nas
ili radi drugih
kadgod bolelo.

Neću im reći kakav je sklad
oči naše često spajao
u sazvežđe žedno;
ni da li sam ja ili si ti bio rad
da tako bude -
ili nam je bilo svejedno.

Neću im reći da li je život
ili od smrti strah
spajao naše ruke;
ni da li zvuke
smeha voleli smo više
od šuma suza.

Neću im reći ni jedan slog jedini,
šta je moglo, ni da li je moglo nešto,
da uplete i sjedini
duše naše kroz čitav vek;
ni da li je otrov ili lek
ovo što je došlo
onome što je bilo.

Nikome neću reći kakva se
zbog tebe pesma događa
u meni večito:
da li opija toplo
kao šume naše s proleća;
ili tiha i tužna
ćuti u meni rečito.
O, nikome neću reči
da li se radosna ili boleća
pesma događa u meni.

Ja više volim da prećutane
odemo ona i ja
tamo gde istom svetlošću sja
i zora i noć i dan;
tako gde su podjednako tople
i sreća i bol živa;
tamo gde je od istog večnog tkiva
i čovek i njegov san.



 

Mrs. Vedder

red cloud at sundown
Член од
12 февруари 2009
Мислења
984
Поени од реакции
66
The road not taken - Robert Frost


Two roads diverged in a yellow wood,
And sorry I could not travel both
And be one traveler, long I stood
And looked down one as far as I could
To where it bent in the undergrowth;
Then took the other, as just as fair,
And having perhaps the better claim,
Because it was grassy and wanted wear;
Though as for that the passing there
Had worn them really about the same,
And both that morning equally lay
In leaves no step had trodden black.
Oh, I kept the first for another day!
Yet knowing how way leads on to way,
I doubted if I should ever come back.
I shall be telling this with a sigh
Somewhere ages and ages hence:
Two roads diverged in a wood, and I-
I took the one less traveled by,
And that has made all the difference.


Great God, I ask thee for no meaner pelf - Henry David Thoreau


Great God, I ask for no meaner pelf
Than that I may not disappoint myself,
That in my action I may soar as high
As I can now discern with this clear eye.

And next in value, which thy kindness lends,
That I may greatly disappoint my friends,
Howe'er they think or hope that it may be,
They may not dream how thou'st distinguished me.

That my weak hand may equal my firm faith
And my life practice what my tongue saith
That my low conduct may not show
Nor my relenting lines
That I thy purpose did not know
Or overrated thy designs.
 

Toecutter

Biafran Baby
Член од
12 мај 2009
Мислења
5.243
Поени од реакции
2.444
MUD AND RAIN

Mud and rain
and wretchedness and blood
Why should jolly soldier-boys complain?
God made these before the roofless Flood
Mud and rain.

Mangling crumps
and bullets through the brain,
Jesus never guessed them when He died.
Jesus had a purpose for His pain,
Ay, like abject beasts we shed our blood,
Often asking if we die in vain.

Gloom conceals us in a soaking sack
Mud and rain.

(Siegfried Sassoon)
 
P

Princ

Гостин
And Tomorrow

Today is filled with anger,
fueled with hidden hate.
Scared of being outkast,
afraid of common fate.

Today is built on tragedies
which no one wants to face.
Nightmares to humanity
and morally disgraced.

Tonight is filled with rage,
violence in the air.
Children bred with ruthlessness
cause no one at home cares.

Tonight I lay my head down
but the pressure never stops,
knawing at my sanity,
content when I'm dropped.

But tomorrow I see a change,
a chance to build anew,
built on Spirit, intent of heart,
and ideas based on truth.

Tomorrow I wake with second wind
and strong ideas of pride.
I know I fought with all my heart
to keep the dream alive.

Тупак Амару Шакур.
 

Kajgana Shop

На врв Bottom