Омилени стихови и поеми од странски писатели

  • Креатор на темата Креатор на темата Sussaro
  • Време на започнување Време на започнување
Ithaka

As you set out for Ithaka
hope your road is a long one,
full of adventure, full of discovery.
Laistrygonians, Cyclops,
angry Poseidon—don’t be afraid of them:
you’ll never find things like that on your way
as long as you keep your thoughts raised high,
as long as a rare excitement
stirs your spirit and your body.
Laistrygonians, Cyclops,
wild Poseidon—you won’t encounter them
unless you bring them along inside your soul,
unless your soul sets them up in front of you.

Hope your road is a long one.
May there be many summer mornings when,
with what pleasure, what joy,
you enter harbors you’re seeing for the first time;
may you stop at Phoenician trading stations
to buy fine things,
mother of pearl and coral, amber and ebony,
sensual perfume of every kind—
as many sensual perfumes as you can;
and may you visit many Egyptian cities
to learn and go on learning from their scholars.

Keep Ithaka always in your mind.
Arriving there is what you’re destined for.
But don’t hurry the journey at all.
Better if it lasts for years,
so you’re old by the time you reach the island,
wealthy with all you’ve gained on the way,
not expecting Ithaka to make you rich.

Ithaka gave you the marvelous journey.
Without her you wouldn't have set out.
She has nothing left to give you now.

And if you find her poor, Ithaka won’t have fooled you.
Wise as you will have become, so full of experience,
you’ll have understood by then what these Ithakas mean.
 
Below the thunders of the upper deep,
Far, far beneath in the abysmal sea,
His ancient, dreamless, uninvaded sleep
The Kraken sleepeth: faintest sunlights flee
About his shadowy sides; above him swell
Huge sponges of millennial growth and height;
And far away into the sickly light,
From many a wondrous grot and secret cell
Unnumber'd and enormous polypi
Winnow with giant arms the slumbering green.
There hath he lain for ages, and will lie
Battening upon huge sea-worms in his sleep,
Until the latter fire shall heat the deep;
Then once by man and angels to be seen,
In roaring he shall rise and on the surface die.

Tennyson
 
The Saddest Poem

I can write the saddest poem of all tonight.

Write, for instance: "The night is full of stars,
and the stars, blue, shiver in the distance."

The night wind whirls in the sky and sings.

I can write the saddest poem of all tonight.
I loved her, and sometimes she loved me too.

On nights like this, I held her in my arms.
I kissed her so many times under the infinite sky.

She loved me, sometimes I loved her.
How could I not have loved her large, still eyes?

I can write the saddest poem of all tonight.
To think I don't have her. To feel that I've lost her.

To hear the immense night, more immense without her.
And the poem falls to the soul as dew to grass.

What does it matter that my love couldn't keep her.
The night is full of stars and she is not with me.

That's all. Far away, someone sings. Far away.
My soul is lost without her.

As if to bring her near, my eyes search for her.
My heart searches for her and she is not with me.

The same night that whitens the same trees.
We, we who were, we are the same no longer.

I no longer love her, true, but how much I loved her.
My voice searched the wind to touch her ear.

Someone else's. She will be someone else's. As she once
belonged to my kisses.
Her voice, her light body. Her infinite eyes.

I no longer love her, true, but perhaps I love her.
Love is so short and oblivion so long.

Because on nights like this I held her in my arms,
my soul is lost without her.

Although this may be the last pain she causes me,
and this may be the last poem I write for her.
Pablo Neruda







И на македонски
Најтажната песна (Макeдонски)

Вечерва би можел да ги напишам најтажните стихови.

Да напишам, на пример: „Ноќта е ѕвездена,
и треперат модрите ѕвезди во далечината“.

Ноќниот ветер кружи по небото и пее.

Вечерва би можел да ги напишам најтажните стихови.
Ја сакав, а понекогаш и таа мене ме сакаше.

Во ноќите како што е оваа таа беше во мојата прегратка.
Колку пати ја бакнував под бесконечното небо.

Ме сакаше, а понекогаш и јас ја сакав.
Како да не ги сакам нејзините големи неподвижни очи.

Вечерва би можел да ги напишам најтажните стихови.
Да мислам дека ја нема. Да чувствувам дека сум ја загубил.

Да ја слушам бесконечната ноќ, многу побесконечна без неа.
А стихот паѓа врз душата како роса врз пасиштето.

Што е важно дека мојата љубов не можеше да ја сочува.
Ноќта е ѕвездена, таа не е со мене.

Тоа е се. Во далечината некој пее. Во далечината.
Мојата душа е незадоволна што ја загубила.

Мојот поглед ја бара како да сака да ја доближи.
Срцето мое ја бара, а таа не е со мене.

Истата ноќ ги облекува во бело истите стебла.
А ние од вчера, ние не сме повеќе истите.

Повеќе не ја сакам, сигурно, но колку ја сакав.
Мојот глас го бараше ветерот за да и го допре увото.

На друг. Ќе припадне на друг. Како и пред моите бакнежи.
Нејзиниот глас, нејзиното јасно тело. Нејзините бесконечни очи.

Повеќе не ја сакам, сигурно, но можеби сепак ја сакам.
Љубовта е толку кратка, а заборавот толку долг.

Зашто во ноќите како што е оваа ја држев во својата прегратка,
мојата душа е незадоволна што ја загубила.

Макар што ова е последната болка што таа ми ја причинува,
и овие стихови последни што за неа ги пишувам.
 
THE TYGER

By William Blake

Tyger! Tyger! burning bright
In the forests of the night,
What immortal hand or eye
Could frame thy fearful symmetry?

In what distant deeps or skies
Burnt the fire of thine eyes?
On what wings dare he aspire?
What the hand dare sieze the fire?

And what shoulder, & what art.
Could twist the sinews of thy heart?
And when thy heart began to beat,
What dread hand? & what dread feet?

What the hammer? what the chain?
In what furnace was thy brain?
What the anvil? what dread grasp
Dare its deadly terrors clasp?

When the stars threw down their spears,
And watered heaven with their tears,
Did he smile his work to see?
Did he who made the Lamb make thee?

Tyger! Tyger! burning bright
In the forests of the night,
What immortal hand or eye
Dare frame thy fearful symmetry?
 
Бела, спретната кукичка,
две липи отпред.
Тука маjчина милувка
сетив наjнапред.

Тука, под липите стари
не еднаж играв;
тука со весели другари
рипав и се смев ...

Кукичке на дните злати,
кат свиден и мил!
И за царските палати
не бив те сменил!

Ран Босилек
 
IF, by Rudyard Kipling

If you can keep your head when all about you
Are losing theirs and blaming it on you;
If you can trust yourself when all men doubt you,
But make allowance for their doubting too;
If you can wait and not be tired by waiting,
Or, being lied about, don't deal in lies,
Or, being hated, don't give way to hating,
And yet don't look too good, nor talk too wise;

If you can dream—and not make dreams your master;
If you can think—and not make thoughts your aim;
If you can meet with triumph and disaster
And treat those two imposters just the same;
If you can bear to hear the truth you've spoken
Twisted by knaves to make a trap for fools,
Or watch the things you gave your life to broken,
And stoop and build 'em up with wornout tools;

If you can make one heap of all your winnings
And risk it on one turn of pitch-and-toss,
And lose, and start again at your beginnings
And never breathe a word about your loss;
If you can force your heart and nerve and sinew
To serve your turn long after they are gone,
And so hold on when there is nothing in you
Except the Will which says to them: "Hold on";

If you can talk with crowds and keep your virtue,
Or walk with kings—nor lose the common touch;
If neither foes nor loving friends can hurt you;
If all men count with you, but none too much;
If you can fill the unforgiving minute
With sixty seconds' worth of distance run -
Yours is the Earth and everything that's in it,
And—which is more—you'll be a Man my son!​
 
JA SAM STAROMODNA CURA


Volim kuće prizemljuše krastavih zidova
Sa dvorištima krcatim starudijama,
Umesto oblakodera i apartmana
U kojima se budim i spavam.
Muškatle u prozorima i u loncima na tufne
Više volim od imitacija, od veštaka.
Ja sam staromodna cura
Što više voli vespe umesto automobila.
Tandrkanje tramvaja i kloparanje parnjače,
Više od zvižuka mlaznjaka.
Puteljke umesto avenija i bulevara,
Kojima moje potpetice odzvanjaju.
Ja sam staromodna cura
Što voli miris opranog veša
Koga vetar naduvava
Do moga lica, preko moga nosa
I sve ono što veje iz prethodnog života.
Ja sam staromodna cura
Još slušam longplejke i tipkam Oliveti,
Govorim hvala, izvinite, molim.
Volim da mi dasa pripali cigaretu
Otvori vrata, pridrži kaput, primakne stolicu,
Da me svlači krpicu po krpicu.
Ja sam staromodna cura
Što voli kič scene sa zalascima sunca,
Modne žurnale i porodične albume,
Od okretnih igara ”stiskavac” jedino razumeju.
Ja sam staromodna cura,
Ne zujam i ne skitaram kojekuda,
U kući dreždim povazdan,
Ko glineni ćup sušeći se na promaji
Samoće i zadovoljstava,
Mamurna od snova.
Ja sam staromodna cura
O ljubavi i strasti malo šta znam
Devičijeg srca rođena udovica,
Pod čijim nogama život kulja
Kao para iz šahta
Koju zaobilazim brzim koracima.
Ja sam starodmodna cura
Ne kupujem po sniženoj ceni
Ni osmehe ni svilu.
Ne nosim mini suknje i dekoltee,
Bilo bi to lako oružje za nekog
Ko je nameran da osvaja bez.
Ja sam staromodna cura
Što se kuva u sopstvernom loncu
Marke hoću-neću.
Kao keruša sama ližem sopstvene rane,
Umreti skoro neću.
Ja sam staromodna cura
Niti psujem, niti zvocam, niti besnim,
Možete me mazati na hleb.
Al’ s medom se uvek dobije malo otrova,
Ljubavi u smrtonosnim dozama.
Ja sam staromodna cura
Žuljas me kao nova cipela
Koju moram izuti, promeniti,
Za jednog udobnog ko patika
Ili razgaženog ko susetkina sandala.
Ja sam staromodna cura
Dobra sam prema muškarcima,
Kao prema onim koji se plaše mraka,
Lifta i prelaska ulice van pešačkog prelaza.
Sa njima volim da idem u bioskop
I gledam nove filmove na stari način,
Iz zadnjeg reda bioskopske polutame,
Dok mi odabrani zavlače ruku ispod suknje.
Ja sam staromodna cura,
Drevna ko Kartagina,
Minimalno oštećena zubom vremena.
Muzejski komad koga nema na aukciji.
Pipanje je dozvoljeno.
Uzmi ili ostavi.

Radmila Lazić
--- надополнето: 18 ноември 2012 во 16:09 ---
KAD JE SVE VOLIM

Kada mi upadne u sobu
I unese sneg na trepavicama
I miriše na napolje.

Kada kupi psa pa ovaj
Hteo, ne hteo ubrzo
Počne da liči na nju.

Kad se setim da je bila fetus
I takvu je volim
U stadijumu punoglavca

Na fotografijama iz detinjstva
Kao bebironu sa loknicama
A najvolim zato što se ona
Od tih fotki do danas
Uopšte ne menja

Kad noću piše
Baterijom po vazduhu
Šalje poruke vanzemaljcima

Kad me na Rilkeove
Stihove pita
- A je l’ ti se sviđa
Moja nova tašna?

Kada usisava tepih u ’aljinčetu
I kada je uštinem otpozadi
A ona vrisne –
Jesi li normalan
Mogla sam tako da poginem ovde

Kad slušamo muziku
A ona podigne kažiprst
Slušaj sad ovaj prelaz
Kako je dobar
Ram-tara-ram-tira-tam

Kad je pogledam na neko mesto
A ona stavi ruke preko tog mesta
Kaže – što si pokvaren,
Marš tamo!

Kada donese ćumur
Na poslužavniku
Evo, malo su mi
Izgorele kiflice – kaže

Dok čita ove beleške
Pa se iznervira
Što lažeš, za one kiflice!

Kada mi kaže
Bože, koliki ti je nos!
To je zato što me lažeš
Pa ti stalno raste
K’o Pinokiju…

Kad kaže
Ja bih te nešto pitala
Ako obećaš da
Nećeš da se smeješ

Kad izađe iz kupatila i
Kad joj kosa liči
Na dečiji crtež

Kad šmrca na ljubavni film
I kada opazi da se jedva
Uzdržavam da
Ne prasnem u smeh
Pa stane da me gađa
Korama od pomorandže

Kad mi kaže –
Ti mene kad bi ostavio
Ja bih samo legla
Na patos
I umrla…

Jovan Nikolić
 
To the Muse

In your hidden memories
There are fatal tidings of doom...
A curse on sacred traditions,
A desecration of happiness;

And a power so alluring
That I am ready to repeat the rumour
That you have brought angels down from heaven,
Enticing them with your beauty...

And when you mock at faith,
That pale, greyish-purple halo
Which I once saw before
Suddenly begins to shine above you.

Are you evil or good? You are altogether from another world
They say strange things about you
For some you are the Muse and a miracle.
For me you are torment and hell.

I do not know why in the hour of dawn,
When no strength was left to me,
I did not perish, but caught sight of your face
And begged you to comfort me.

I wanted us to be enemies;
Why then did you make me a present
Of a flowery meadow and of the starry firmament --
The whole curse of your beauty?

Your fearful caresses were more treacherous
Than the northern night,
More intoxicating than the golden champagne of Aï,
Briefer than a gypsy woman's love...

And there was a fatal pleasure
In trampling on cherished and holy things;
And this passion, bitter as wormwood,
Was a frenzied delight for the heart!
Aleksandr Aleksandrovich Blok
 
Сега се извинувам што немам српска подршка па ќе треба да правам замени со ch, dz, sh и слично, ама се надевам нема да смета. Ќе напишам неколку кратки песни од Жак Превер. Поет од 20тиот век, Француз, бил дел од француското надреалистичко движење со Бретон но го напуштил. Во книгата што ја имам го опишува како анархист, одметник и сонувач.

Paris at night
Tri shibice upaljene jedna za drugom u nochi
Prva da ti vidim lice
Druga da ti vidim ochi
Poslednja da ti vidim usta
I chitava tama nochi da bih se setio svega toga
Stezhuchi te u zagrljaju.

Shansona

Koji je danas dan
Danas je svaki dan
Draga
Danas smo ceo zhivot
Ljubavi
Volimo se i zhivimo
Zhivimo i volimo se
I ne znamo shta je to zhivot
I ne znamo shta su to dani
I ne znam shta je to ljubav.

Vrt

Hijlade i hiljade godina
Neche biti dovoljno
Da iskazhu
Onaj tren vechnosti
Kad si me poljubila
Kad sam te poljubio
Onoga svetlog jutra
U parku Monsuri u Parizu
Na zamlji
Koja se u zvezde rachuna.

Reka

Tvoje mlade grudi blistale su na mesechini
ali on je bacio
ledenikamichak
hladni kamen ljubomore
na odsjaj
tvoje lepote
shto je igrala gola na reci
u velesjaju leta.

Za tebe ljubavi

Otishao sam na ptichju pijacu
I kupio ptice
Za tebe
Ljubavi
Otishao sam na cvetnu pijacu
I kupio cveche
Za tebe
Ljubavi
Otishao sam na pijacu gvozhda
I kupio okove
Teshke okove
Za tebe
ljubavi
A onda sam otishao na pijacu roblja
I trazhio te
Ali te nisam nashao
ljubavi.
 
„Кога детето беше дете“- Петер Хандке

Кога детето беше дете
чекореше мавтајќи со рацете,
посакуваше потокот да биде река,
реката да биде буен порој,
а овој вир да биде море.

Кога детето беше дете,
не знаеше дека е дете,
се’ беше една душа
и сите души беа едно.

Кога детето беше дете,
немаше мислење за ништо,
немаше ниту навики,
често си седеше со нозете скрстени,
ненадејно почнуваше да трча,
во косата имаше излижан прамен,
не правеше гримаси кога го фотографираа.

Кога детето беше дете,
беше време за овие прашања:Зошто сум јас-јас, а зошто не сум ти?
Зошто сум тука, а зошто не сум таму?
Кога започнало времето и каде завршува просторот?
Дали животот под сонцето е само сон?
Дали она што го гледам, слушам и мирисам
не е само илузија на некој свет пред светот?
 
No Second Troy

WHY should I blame her that she filled my days
With misery, or that she would of late
Have taught to ignorant men most violent ways,
Or hurled the little streets upon the great.
Had they but courage equal to desire?
What could have made her peaceful with a mind
That nobleness made simple as a fire,
With beauty like a tightened bow, a kind
That is not natural in an age like this,
Being high and solitary and most stern?
Why, what could she have done, being what she is?
Was there another Troy for her to burn?

He Wishes For The Cloths Of Heaven

HAD I the heavens' embroidered cloths,
Enwrought with golden and silver light,
The blue and the dim and the dark cloths
Of night and light and the half-light,
I would spread the cloths under your feet:
But I, being poor, have only my dreams;
I have spread my dreams under your feet;
Tread softly because you tread on my dreams.

William Butler Yeats
 
Стасавте никаквеци! Кон станиците јуриш!
Под сонцето ќе исчезне и последна следа
од булеварите кај што Варварите сури
беа. Светиот западен град е сега пред вас


!Напред! Веќе пожарите во градот ги нема.
Булевари, кејови и куќи пред вас никнат
врз синилото, на кое една вечер темна
блесокот на бомби како рој од ѕвезди бликна!


Заковете ги мртвите палати во градот!
Стравот минат свежина во поглед ви става.
Еве, на вртиопашките придојдува стадо.
Лудувајте: суровоста смешен лик ви дава!


Бесни кучки што јадете преврски од рани,
напред во Златните куќи! Јадете и ријте!
Ноќта која сите страсни грчеви ги храни
излегува на улица. Пијаници, пијте


полни очај! А кога светлината ќе плисне
и, луда, раскошно крај вас ќе откопа азно,
вашата глава над чашка зар нема да висне,
лигавејќи се, со очи загледани в празно?


Испијте за Кралицата со газови дрочни!
Слушајте ги икањата глупави и остри!
Чујте како низ ноќите жестоки, без почин,
скокаат старци, лакеи, идиоти прости!


О срца валкани, усти ужасни и гнасни!
Мласкајте посилно, усти со смрдеи болни!
Дајте вино за овие зачмаени маси...
Победници, стомаците со срам ви се полни!


Отворете ги ноздрите за мирисот гаден!
Отров врз јажето што шијата ви ја мазни!
Врз вашите детски глави раката ќе падне
на Поетот кој ќе рече: ,, О, нека ве казни


лудилото, никаквеци, бидејќи на Жен
аи` копате низ стомакот, додека од врисок
и грч нејзин се плашите, да не и` се кренат
рацете за да ве згмечат во ужасен стисок.


На таа курва Париз што можат да и` сторат
- кралеви, шутови, сифилистичари луди -
сите ваши партали и отрови што горат?
Таа ќе ве стресе штом ќе почне да се буди!


И кога ќе паднете, со истурени црева,
барајќи си ги парите, вџашени и прашни,
црвената блудница градите ќе ги крева
воинствено, тупаници стегајќи си страшни!


Откако бесно си играл во танецот страстен
и откако со нож толку удари си добил,
сега лежиш, граду, а низ твојот поглед јасен
зракот на добрината пак одново се пробил.


Ги фрлаш, болен граду, од гроб што си се вратил,
кон Иднината двете дојки, убавата глава
,и отвараш врз телото милијарди врати
додека темното Минато благослов ти дава.


Кон себе маки големи како магнет влечеш
и од ужасниот живот ти одново пиеш;
низ жилите твои прилив модри црви тече,
во твојата љубов сплет од мразни прсти рие,


Тоа не е толку лошо. Црви, црви модри
здивот на твојот Напредок нема да го спречат,
како што Стрикс на Каријатидите бодри
не им го згасна погледот низ кој ѕвезди течат".


И макар што си ужасно огрден од пакост,
и што досега не создал никој толку грубо
од еден град - смрдлив чир во Природата таков,
Поетот ти вели: ,, Слава на твојата Убост!"

Луњата те посвети, о поезијо врвна!
Огромното движење на силите те чува!
Ти вриеш; напразно смртта завидува стрвна!
Собери ги писоците во трубата глува.


Поетот липотот од Проклетниците будни
ќе го преземе, а од Робијашите - крикот;
со љубовен бич ќе удри по жените блудни.
- Крадци! - неговите строфи ќе го кренат викот.


- Општество, пак се` е вo ред: оргиите врват
низ јавните куќи, крикот претсмртен ги следи;
а гасните светилки, врз ѕидот што е крвав,
кобно горат во бунило кон небата бледи!

Артур Рембо
 
ЈуријАркадиевич Ја има ли во твојата стихозбирка од Жак Превер песната Тоа лице на љубовта опасно и нежно? Ако ја има напиши ја, на српски преводот повеќе ми се бендисува, баш да споредам сакам.
 
ЈуријАркадиевич Ја има ли во твојата стихозбирка од Жак Превер песната Тоа лице на љубовта опасно и нежно? Ако ја има напиши ја, на српски преводот повеќе ми се бендисува, баш да споредам сакам.

Тука има една песна што се вика Ta ljubav и вака оди

Ta ljubav
Tako silovita
Tako krhka
Tako nezna
Tako ocajna
Ta ljubav
Lepa kao dan
Losa kao vreme
Kad je vreme lose
Tako istinita
Tako lepo
Tako srecna
I radosna
I tako sirota
Sto drhti od straha k`o dete u mraku
Tako sigurna u sebe
Kao spokojan covek usred gluve noci
Ta ljubav sto je plasila druge
Terala ih da govore
Terala ih da blede
Ta ljubav uhodjena
Jer smo ih uhodili
Gonjena ranjena gazena dotucena poreknuta
zaboravljena
Jer smo je gonili ranili gazili dotukli porekli
zaboravili
Cela ta ljubav
Toliko ziva
I suncem okupana
To je moja ljubav
Tvoja
Nekog kog nema vise
To nesto uvek novo
A sto se ipak promenilo nije
istinito kao biljka
Drhtavo kao ptica
Vrelo i zivo kao leto
Mi oboje mozemo
Otici i doci
Zaboraviti
I nastaviti san
Probuditi se patiti ostariti
Zaspati opet
Sanjati smrt
Probuditi se radovati se i smejati
Podmladiti se
Ljubav nam ostaje tu
Tvrdoglava kao mazga
Ziva ko zelja ziva
Surova kao secanje
Glupa ko kajanje
Nezna ko uspomena
Hladna ko mermer
Lepa kao dan
Slabasna kao dete
Gleda nas i smesi nam se
I govori nam bez reci
Slusam je drhteci
I molim je
Zbog tebe
Zbog mene
Preklinjem je
Zbog tebe zbog mene i svih koji se vole
I koji su se voleli nekad
Zovem je
Zbog tebe zbog mene i svih drugi
Koje i ne znam
Ostani tu
Gde jesi
Tu gde si bila
Ostani tu
Ne mici se
Ne idi
Mi voljeni
Zaboravismo te
Ali ti ne zaboravi nas
Jedino smo tebe na svetu imali
Ne dozvoli da postanemo hladni
Dalje stalno dalje
Bilo gde
Javi nam se
Kada sve prode na rubu cestara
U sumi sjecanja
Izoni odjednom
Pruzi nam ruku
I spasi nas.

Оваа е? :)
 
Es ist alles eitel

Du siehst, wohin du siehst, nur Eitelkeit auf Erden.
Was dieser heute baut, reißt jener morgen ein;
Wo jetzund Städte stehn, wird eine Wiese sein,
Auf der ein Schäferskind wird spielen mit den Herden;

Was jetzund prächtig blüht, soll bald zertreten werden;
Was jetzt so pocht und trotzt, ist morgen Asch und Bein;
Nichts ist, das ewig sei, kein Erz, kein Marmorstein.
Jetzt lacht das Glück uns an, bald donnern die Beschwerden.

Der hohen Taten Ruhm muß wie ein Traum vergehn.
Soll denn das Spiel der Zeit, der leichte Mensch, bestehn?
Ach, was ist alles dies, was wir für köstlich achten,

Als schlechte Nichtigkeit, als Schatten, Staub und Wind,
Als eine Wiesenblum, die man nicht wiederfind't!
Noch will, was ewig ist, kein einig Mensch betrachten.


The Vanity of This World

Look anywhere you will, the Earth is empty show.
What someone builds today, another soon tears down;
Where now a city stands will be a grassy mound,
A place that only shepherds grazing their flocks will know.

What blooms so fair at daybreak, by noon is trampled low;
What bravely struts and strives soon turns to ash and bone;
No substance lasts forever, no brass, no polished stone.
One moment fortune smiles, the next brings bitter woe.

Tales of our mighty deeds like dreams must fade away.
How then should Man—Time's plaything—ever hope to stay?
Oh think, what are those objects we prize beyond compare,

Mere shadows, dust, and wind—all worthless, false and vain;
Field flowers glimpsed in passing and never seen again!
For that which is immortal, no man seems to care.


Andreas Gryphius
 

Kajgana Shop

Back
На врв Bottom